Dňa 28.1.2019 verejnoprávna televízia RTVS odvysielala vo svojej pravidelnej publicistickej relácii „Reportéri“ reportáž reportéra I.B. pod názvom „Organový monopol“, ktorá sa zaoberala aj problémom, že členmi Komory reštaurátorov pre oblasť reštaurovania historických organov na území Slovenskej republiky sú iba dvaja reštaurátori.

Komora reštaurátorov týmto reaguje na túto reportáž reportéra I.B., pretože svojim spracovaním neposkytuje divákovi pravdivé, neskreslené, overené a nespochybniteľné informácie a fakty. Namiesto toho pomocou nepravdivých, skresľujúcich a neodborných (laických) výrokov niektorých osôb, z ktorých väčšinu vôbec nepoznáme, spochybňuje a škandalizuje postupy Komory reštaurátorov, ktoré boli v súlade so zákonom a vyzdvihuje osoby, ktoré v súlade so zákonom nepostupovali.

Za absolútne zarážajúci spôsob spracovania reportáže považujeme predovšetkým tú časť reportáže, kde reportér I.B. výlučne na základe nepravdivých výrokov pre nás neznámeho českého reštaurátora J.K. navodzuje pre diváka dojem, že zahraniční reštaurátori nevedia splniť podmienky členstva Komory reštaurátorov.

Tento český reštaurátor v reportáži uviedol v tejto súvislosti dva výroky, ktorými odôvodňoval, prečo nie je a nemôže sa stať členom Komory reštaurátorov.

Ako prvý výrok uviedol, citujeme: „zo začiatku to boli podmienky vysokoškolské vzdelanie v odbore a potom to bola vlastne 5-ročná prax pod skúseným reštaurátorom v Slovenskej republike“.

Podmienky členstva si nevymýšľame a neprispôsobujeme si ich ako sa nám za chce, ale ich presne určuje zákon a každý by mal vedieť, že zákony neschvaľuje Komora reštaurátorov. Zákonom, ktorý ich určuje je zákon NR SR č. 200/1994 Z.z. o Komore reštaurátorov a o výkone reštaurátorskej činnosti jej členov (ďalej len „zákon“).

Ak by reportér I.B. pravdivosť výroku českého reštaurátora konfrontoval s jeho znením, tak by zistil, že ide o absolútnu lož, pretože sa pre vstup do komory nikdy nevyžadovali takéto podmienky. Reportér I.B. nielenže tak neurobil, ale namiesto toho v reportáži zdôraznil, že v Slovenskej republike a ani v zahraničí neexistuje vzdelávacie zariadenie, ktoré by poskytovalo vysokoškolské reštaurátorské vzdelanie v oblasti reštaurovania historických organov, čím pre diváka navodil dojem, že od zahraničných reštaurátorov požadujeme splniť nesplniteľnú podmienku.

Pri uchádzačoch o členstvo v špecializácii reštaurovanie historických organov, ktoré patria medzi diela úžitkového umenia pritom práve z tohto dôvodu postupujeme podľa §11 zákona.

Podľa tohto ustanovenia za člena môžeme prijať aj toho, kto nespĺňa vysokoškolské reštaurátorské vzdelanie z dôvodu, že „na reštaurovanie niektorého druhu diel úžitkového umenia neexistuje vzdelávacie zariadenie poskytujúce reštaurátorské vzdelanie“.

Z toho vyplýva, že český reštaurátor J.K. spĺňa podmienku vzdelania, pretože na jej splnenie postačuje vzdelanie, na základe ktorého mu Ministerstvo kultúry Českej republiky udelilo povolenie na reštaurovanie historických organov na území Českej republiky.

Čo sa týka požiadavky vykonania odbornej praxe, tak výrok českého reštaurátora J.K. je aj v tejto časti absolútne nepravdivý. Nepravdivý je v dĺžke minimálneho trvania odbornej praxe, ako aj v spôsobe ako má byť vykonaná.

Podľa §5 ods. 2 písm. d) zákona sa vyžaduje odborná prax v trvaní 3 rokov a vôbec sa nevyžaduje 5-ročná odborná prax, ako to uviedol český reštaurátor J.K.

Z hľadiska spôsobu vykonania odbornej praxe, tak prvá veta ustanovenia § 5a ods. 5 zákona síce vyžaduje vykonávať odbornú prax pod dohľadom reštaurátora v Slovenskej republike, avšak podľa druhej vety tohto ustanovenia „Odbornú prax možno vykonať v ktoromkoľvek štáte“.

Z toho vyplýva, že na splnenie podmienky odbornej praxe pre vstup do Komory reštaurátorov českému reštaurátorovi J.K. postačuje 3-ročná odborná prax, ktorú vykonal v Českej republike. Zákon pritom umožňuje uznať a započítať do požadovanej 3-ročnej odbornej praxe jednak odbornú prax, na základe ktorej mu Ministerstvo kultúry Českej republiky udelilo povolenie na reštaurovanie historických organov na území Českej republiky, ako aj odbornú prax, ktorú na území Českej republiky vykonal už ako reštaurátor po udelení tohto povolenia.

Na základe toho český reštaurátor J.K. svojim druhým výrokom „prax by som mohol doložiť prácami, ktoré už máme za sebou, ale nemôžem proste teraz získavať prax pod vedením reštaurátorov na Slovensku, pretože na to ani nemám čas“, ako aj tým, že v reportáži poukazoval na svoju dlhoročnú odbornú prax ukazovaním na ocenenia a fotky zavesené na stenách svojho ateliéru, potvrdil v skutočnosti iba to, že ani splnenie podmienky odbornej praxe nemá problém preukázať.

Takže aký je skutočný dôvod, že český reštaurátor J.K. nie je členom Komory reštaurátorov?

Dôvod je jednoduchý a úplne banálny. Nikdy nepožiadal o členstvo v Komore reštaurátorov a dokonca nikdy ani len nekontaktoval Komoru reštaurátorov.

Ako vyplynulo z reportáže ani tak nemusel urobiť. Na to, aby mohol reštaurovať historický organ na území Slovenskej republiky sa „našlo riešenie“, ako v reportáži poznamenal reportér I.B. Niekto našiel také riešenie, že v rozpore so zákonom č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu sa namiesto reštaurovania historického organu nariadila obnova historického organu. Tomuto problému sa však reportáž vôbec nevenovala a reportér I.B. tento fakt v reportáži „preletel“ komentárom v dĺžke jednej vety.

Vyhýbavá a neistá odpoveď českého reštaurátora J.K. na jednoduchú otázku redaktora, či vykonáva reštaurovanie alebo obnovu historického organu, bola iba logickým vyústením reality a nepotrebuje žiadny komentár.

Spochybňovanie a škandalizovanie Komory reštaurátorov a vytváranie obrazu monopolu na základe nepravdivých, skresľujúcich a neodborných (laických) výrokov pokračovalo aj v časti reportáže, ktorá sa zaoberala dvoma uchádzačmi o členstvo v komore M.B. a P.M., ktorých sme nepripustili k špecializovanej reštaurátorskej skúške.

Aj v súvislosti s týmito dotknutými uchádzačmi redaktor I.B. zavádzajúco poukazoval na to, že aj od nich požadujeme splnenie nesplniteľnej podmienky vysokoškolského reštaurátorského vzdelania. Urobil to napriek tomu, že disponoval nielen od dotknutých uchádzačov, ale aj od nás informáciami, že tomu tak nie je, pretože obaja uchádzači neboli pripustení k špecializovanej reštaurátorskej skúške výlučne z dôvodu nesplnenia podmienky odbornej praxe a nie z dôvodu nesplnenia podmienky vzdelania.

Táto časť reportáže a všetky vyjadrenia dotknutých uchádzačov, ktorými poukazovali na vzdelanie našich dvoch členov, bola preto úplne nadbytočná a iba zbytočne škandalizovala Komoru reštaurátorov.

Ku skutočnému dôvodu nepripustenia k špecializovanej reštaurátorskej skúške zazneli v reportáži zmätočné vyjadrenia od dotknutých uchádzačov o členstvo a neúplné informácie. Tie redaktorovi I.B. stačili na to, aby vyslovil záver, že podmienky odbornej praxe dotknutí uchádzači splnili, čím divákom vnútil pohnútku vytvoriť si názor, že sme ich nepripustili na špecializovanú reštaurátorskú skúšku neoprávnene. Tento jeho záver však vonkoncom nezodpovedá skutočnosti a Komora reštaurátorov nepripustila dotknutých uchádzačov k špecializovanej reštaurátorskej skúške v súlade so zákonom.

Zo zákona, ako aj z logiky veci vyplýva, že preukázanie odbornej praxe je povinnosťou uchádzača o členstvo. Za účelom preukázania odbornej praxe je každý uchádzač povinný predložiť potvrdenia o odbornej praxi a reštaurátorské dokumentácie, z ktorých bude jednoznačne vyplývať to, že uchádzač pod dohľadom reštaurátora vykonal odbornú reštaurátorskú prax v zákonom predpísanej dĺžke a že ju vykonal spôsobom, na základe ktorej bude schopný samostatne vykonávať reštaurovanie v celom rozsahu.

Dotknutí uchádzači takéto doklady nepredložili. Z dokladov, ktoré však k žiadosti o členstvo predložili, jednoznačne vyplynulo, že nevykonali a ani nemohli vykonať pod dohľadom reštaurátora odbornú reštaurátorskú prax v zákonom predpísanej dĺžke 3 rokov, čo je dôvodom pre nepripustenie k špecializovanej reštaurátorskej skúške. Okrem toho týmito dokladmi preukázali aj to, že vo svojej doterajšej praxi vykonávali len čiastkové reštaurátorské úkony.

Podmienky uznateľnej odbornej praxe v trvaní aspoň 3 roky vymedzuje § 5a ods. 5 zákona, podľa ktorého „Odbornou praxou je vykonávanie reštaurátorských činností po skončení vzdelávania pod dohľadom reštaurátora“. Za kľúčové je potrebné zdôrazniť slová „pod dohľadom reštaurátora“.

Vzhľadom k tomu, že v reportáži sa nesprávne rozlišovali pojmy „reštaurátor“ a „reštaurátor – člen Komory reštaurátorov“, tak je za kľúčové zdôrazniť, že za reštaurátora sa považuje len člen komory, čo ustanovuje § 4 ods. 4 zákona, podľa ktorého „Reštaurovanie je regulovaným povolaním, ktorého výkon je podmienený splnením kvalifikačných predpokladov vzdelania a odbornej praxe podľa tretej časti, a ktoré je na základe členstva v komore spojené s používaním profesijného titulu reštaurátor.“

Z načrtnutého vyplýva, že Komora reštaurátorov môže uznať len takú odbornú prax, ktorá bola vykonaná pod dohľadom člena Komory reštaurátorov v trvaní najmenej 3 roky.

Podmienka vykonania odbornej praxe v zákonom predpísanej dĺžke aspoň 3 roky u dotknutých uchádzačov nebola a ani nemohla byť splnená z dôvodu, že nevykonávali odbornú prax aspoň v tejto dĺžke pod dohľadom žiadneho z našich dvoch členov, ktorí sú oprávnení reštaurovať historické organy.

Ako vyplynulo z dokladov, ktoré pripojili k žiadosti o členstvo, tak odbornú prax pod dohľadom reštaurátora vykonávali iba u nášho súčasného člena J.V., čo napokon obaja potvrdili aj v reportáži. Ten sa však stal členom komory až v roku 2013, čo znamená, že v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona by bolo možné uznať odbornú prax dotknutým uchádzačom iba od tohto roku. Z dokladov, ktoré pripojili k žiadosti o členstvo však zároveň jednoznačne vyplynulo, že od roku 2015 ani jeden z uchádzačov nevykonával odbornú prax u tohto nášho člena, čím nemôže byť splnená podmienka odbornej praxe aspoň 3 roky.

Túto skutočnosť potvrdil v reportáži aj jeden z uchádzačov M.B., keď uviedol „Ja som spolupracoval od roku 2001 zhruba do roku 2015 takmer systematicky s jedným členom Komory reštaurátorov, pre ktorého som písal napríklad záverečné správy, niekedy návrhy na reštaurovanie“. Jednoduchou matematikou 2015 – 2013 = 2 je teda ľahko zistiteľné už z reportáže, že nebola splnená zákonom predpísaná odborná prax v trvaní aspoň 3 roky. Poznamenávame však, že z dokladov, ktoré tento uchádzač predložil k žiadosti o členstvo, nevyplýva vykonanie odbornej praxe ani v tejto dĺžke.

Náš súčasný člen J.V. pred vstupom do komory v roku 2013 vykonával opravy píšťalových orgánov a obdobných hudobných nástrojov na základe živnostenského oprávnenia. Medzi opravou ako prostou remeselnou servisnou činnosťou a reštaurovaním je však podstatný rozdiel. Z tohto dôvodu vyššie citované ustanovenia zákona neumožňujú uznať takúto odbornú prax dotknutých uchádzačov ako odbornú reštaurátorskú prax.

Keďže rozhodnutia Komory reštaurátorov o nepripustení uchádzačov o členstvo k špecializovanej reštaurátorskej skúške nemajú právne účinky definitívneho rozhodnutia (nevytvárajú prekážku rozhodnutej veci – res iudicata), tak dotknutým uchádzačom preto nič nebráni, aby si chýbajúcu odbornú prax doplnili a po jej doplnení znova požiadali o členstvo.

Z uvedeného vyplýva, že reportáž reportéra I.B. škandalizovala Komoru reštaurátorov za to, že postupovala v súlade so zákonom a na základe toho vykresľuje neexistujúce „monopolné tendencie“.

K záveru reportáže, v ktorom reportér I.B. naznačuje podozrenia z protiprávneho konania pri štátnych dotáciách, ktoré poskytuje vlastníkom historických organov Ministerstvo kultúry SR, uvádzame len to, že Komora reštaurátorov s ich poskytovaním nemá nič spoločné, pretože v oblasti poskytovania akýchkoľvek štátnych dotácií nemá a ani nikdy nemala absolútne žiadne kompetencie.

Komora reštaurátorov